70 hodín v divočine a moje stretnutie s vlkmi

Od skorého rána v nedaľekej rieke žblnkotala voda. Na tretí deň čakania sa vo mne striedal pocit neutíchajúceho dúfania a očakávania, s miernymi zábleskami rannej únavy. To ráno nevyzeralo nijako výnimočne - bol síce čas východu slnka, na oblohe sa však rozžeravená guľa objaviť nechcela. Vlhký vzduch ponad riekou tak vytvoril len akoby priemerný pohľad, prestriedaný oblakmi a miernym oparom. Nepatrný pohyb na protiľahlom brehu v tráve v prvý moment len vlažne upútal moju pozornosť. Pomaly som zodvihol ďalekohľad k očiam, keď som zrazu zbadal…

V polovici Septembra sme sa s dvomi kamarátmi vydali na dlhú cestu na východné Slovensko. Nebol to cieľ cesty, len jej smer. Chceli sme opäť zažiť pocit nespútanej prírody, ktorá napriek všetkým snahám nás - ľudí, neustále nachádza nové spôsoby na udržanie si svojej rozmanitosti a krásy. Tvorí tak pre mnohých z nás inšpiratívnu studnicu nápadov a priestor na načerpanie mentálnych síl.

Takýto výjazd vo mne vždy prebúdza túžbu po dobrodružstve, nadšenie z balenia a prípravy vecí. Zbaliť si potrebné veci, nebrať zbytočnosti no zároveň nezabudnúť nič podstatné. Koncom leta a začiatkom jesene bývajú dni ešte teplé, predlžujúce noci však občas vedia prekvapiť, a preto som pri balení nepodcenil ani teplejšie oblečenie.

Balenie vecí a jedla na tri dni v lese som nepodstúpil prvýkrát. Vedel som preto už celkom dobre odhadnúť, čo sa bude hodiť, a čo by ma, naopak, zbytočne spomaľovalo. Čo ma však vždy prekvapí, je výsledná hmotnosť batoha nabaleného fototechnikou, jedlom, vodou a výbavou na spanie a fotenie. 30 kilogramový batoh je však len malou daňou za predstavu zážitkov, ktoré môžem zažiť. Bez zbytočného zamýšľania sa nad silou švu na popruhoch batoha, ako aj mojich trapézových svalov, preto rýchlo beriem ruksak na plecia, a vyrážam za dobrodružstvom.

Noci a počasie v tom septembri nášmu dobrodružstvu prajú. Prvý deň strieda prvá noc, a tú zase strieda prvé ráno. Rána mám rád. Príroda sa prebúdza, a ja tak môžem pokojne sledovať všetko, čo sa okolo mňa deje. Ako to však býva, zachytiť niečo zaujímavé alebo pekné, sa podarí len málokedy. Väčšinu zážitkov si v také ráno môžem len zapamätať, a zachytiť takto - slovami či príbehom. Počas dňa život v prírode väčšinou mierne utíchne. Je to preto vhodný čas na prieskum novej lokality, hľadanie nového miesta či kamena, na ktorom by sa ako tak pohodlne sedelo pri večernom fotení. Ani v druhý večer a druhé ráno nemám však veľké šťastie. Zážitky tak zbieram najmä zo spevu vtákov, žblnkotania vody či pozorovania jeleňa na vyše sto metrov.

Je práve tretie ráno, čas východu slnka. Na oblohe sa však rozžeravená guľa objaviť nechce. Vlhký vzduch ponad riekou tak vytvára len akoby priemerný pohľad, prestriedaný oblakmi a miernym oparom. Nepatrný pohyb na protiľahlom brehu v tráve v prvý moment len vlažne upútal moju pozornosť. Pomaly som zodvihol ďalekohľad k očiam, keď som zrazu zbadal...

Farba a tvar mi v prvom momente pripomenuli srnu. Takú čudnú srnu. Sŕn som už v živote videl veľa, a táto bola nejaká divná. Nesprávala sa ako srna, ani tak nechodila. Bola akási zvláštne učupená. A zrazu z trávy vyšla aj druhá a tretia srna. Zaostrujem ďalekohľad a môj dych sa zrýchľuje. Oči ešte nevidia to, čo si hlava predstavuje už tretí deň po sebe. Obraz, ktorý som naživo v divokej prírode ešte nevidel. Zviera, ktoré vo mne vzbudzuje rešpekt. Teraz sa už zrýchľuje nielen dych, ale aj tlkot srdca. Konečne zaostrím ďalekohľad a prikážem rukám, aby sa prestali triasť. Moje oči konečne potvrdia to, o čom celý čas hlava len sníva.

Vlk. Divoký vlk v divokej prírode. A nie je sám. Postupne z trávy na kraji rieky vychádza celá svorka. V prvých momentoch uvedomenia som paralyzovaný. Moje ruky akoby podvedome skladajú ďalekohľad z očí a automaticky sa pomaly a nenápadne približujú k foťáku. Zaostriť, nastaviť expozíciu, zachytiť tento vzácny moment, a vlky pritom nevyplašiť. To je asi tak všetko, čo mám v ten moment v hlave. Svetlo je ďaleko od dokonalého, zážitok nie.

A tak pozorujem vlčiu svorku, a len ťažko viem odhadnúť, ako dlho to trvá. Minúty akoby sa zliali v jeden moment, ktorý sa vryl do mojej pamäte. To ráno zažívam pocit, ktorých chcem opäť niekedy nájsť. Na prvý pohľad len priemerné ráno, sa so mnou lúči nečakaným zážitkom. V ten rok som vlky už nestretol, no nebolo to moje posledné stretnutie s nimi. Najbližšiu zimu totiž stretnem… a to si možno povieme zase niekedy nabudúce.