Potichu v krajine medveďov: ako sa fotograf pohybuje tam, kde žijú šelmy

Sedím pri rieke a čakám na vlky. Je druhý večer výpravy a po dlhom dni v teréne sa už hlási únava. Sledujem každý pohyb na protiľahlom brehu. Občas prejde jeleň, inokedy srna. A potom, už za šera, sa na okraji porastu objaví niečo väčšie.

Medveď.

Vyjde z porastu a vydá sa kolmo cez rieku. Kráča pokojne, pomaly, majestátne. Z reči tela je vidno, že sa cíti úplne neohrozene - nič ho nenáhli, žiadne nebezpečenstvo nevníma. Prejde cez vodu a zmizne v poraste na mojej strane rieky. Necelých sto metrov odo mňa.

Cítim rešpekt aj vzrušenie. Strach nie. Ale keď si uvedomím, že o pár hodín si v tomto lese rozložím veci na spanie, je to zvláštny pocit. Spať v lese, v ktorom nie som sám.

O čakaní na vlky a o tom, ako to celé dopadlo, som písal v článku 70 hodín v divočine a moje stretnutie s vlkmi. Toto je iný príbeh - o zvierati, ktoré som v ten večer nehľadal, a napriek tomu prišlo.

Medveď tu žije, aj keď fotím niečo iné

Medveďa som zatiaľ nikdy nešiel fotiť cielene. Raz sa to určite zmení - je to zviera, ktoré chcem poriadne nafotiť aj nafilmovať. Zatiaľ sa však stretávame skôr mimochodom. Na fotopasciach, ktoré striehnu na vlky či rysa, a občas naživo, ako v tomto príbehu.

A presne o tom je tento článok. V lokalitách, kde fotím jelene, srnčiu zver či vlky, žijú aj medvede. Nemusím medveďa hľadať na to, aby sme sa s ním mohli stretnúť. O to dôležitejšie je poznať špecifiká týchto miest, uvedomovať si okolie a správať sa zodpovedne.

Fotografov paradox

Turistom sa v medvedích lokalitách radí: dávajte o sebe vedieť. Rozprávajte sa, buďte hluční, držte sa chodníkov, choďte cez deň. Medveď o vás vie skôr, než sa stretnete, a v tichosti odíde. Takmer každé nebezpečné stretnutie vzniká prekvapením zblízka.

Fotograf zvierat robí presný opak. Pohybujem sa potichu a pomaly. V teréne som za svitania a za súmraku, keď je zver najaktívnejšia - a medveď tiež. Vyhľadávam miesta ďaleko od chodníkov, kde sa zver cíti bezpečne. Celý môj pohyb je postavený na tom, aby o mne zvieratá nevedeli. Lenže presne takto sa dá nechtiac priblížiť aj k medveďovi. A prekvapený medveď na krátku vzdialenosť je presne tá situácia, ktorú nechce zažiť ani medveď, ani ja.

Preto riziko riešim inak než hlukom:

Čítam terén. Najrizikovejšie sú miesta, kde nevidím ďaleko: hustá mladina, kríky, koryto potoka, terénny zlom. Tam, kde by som sa mohol s medveďom ocitnúť zoči-voči skôr, než stihne odísť. V takých úsekoch spomalím, rozhliadam sa a vnímam dvojnásobne.

Sledujem vietor. Vietor riešim kvôli foteniu neustále - zver nesmie zachytiť môj pach. Pri medveďovi má vietor ešte jeden význam: keď fúka odo mňa smerom do porastu, medveď o mne vie a spraví to, čo robí takmer vždy - potichu zmizne skôr, než ho vôbec zbadám.

Všímam si pobytové znaky. Trus, stopy v blate, rozhrabané mraveniská. Keď sú znaky čerstvé, viem, že sa pohybujem v jeho obývačke, a podľa toho sa aj správam - s rešpektom.

Používam termovíziu. Termovízny monokulár nosím vo vrecku nohavíc, nie v batohu. Pred vstupom do hustejšieho porastu alebo pri pohybe za šera si ním prejdem okolie. Výrazne tým zvyšujem šancu, že medveďa zbadám skôr, ako on mňa - a to je celý zmysel. Termovízia mi už ukázala zver, ktorú by som ďalekohľadom nenašiel nikdy: bobra za vegetáciou, srnca zaľahnutého vo vysokej tráve, atď.

Keď k stretnutiu predsa dôjde

Najprv fakt, ktorý mení celý pohľad: medveď hnedý človeka neloví. Takmer každý útok je obranný - medveď reaguje, keď ho prekvapíme zblízka, keď bráni mláďatá alebo potravu. Nie je to netvor z titulkov, je to zviera, ktoré chce konflikt rovnako málo ako my.

Ako sa správam, keď medveďa stretnem:

• Vidím ho z diaľky a on o mne nevie: pokojne ustúpim opačným smerom, prípadne počkám, kým odíde. Neutekám, nekričím. Presne takto prebehlo aj stretnutie z úvodu - medveď prešiel svojou cestou a ja som zostal ticho na svojom mieste, a ani o mne nevedel.
• Je blízko a zbadal ma: zostanem pokojne stáť, hovorím tichým hlasom, pomaly cúvam. Pripravím si sprej. Žiadne prudké pohyby, žiadny útek - útek spúšťa prenasledovanie.
• Ak by došlo na najhoršie a medveď zaútočí: použijem sprej. Ak by som to nestihol, tak: ľahnúť si na brucho, ruky zopnúť na zátylku, nohy roztiahnuť. Zostať ležať, aj keď útok skončí - medveď sa môže vrátiť.

Podrobnejšie sme správanie medveďa a čítanie jeho signálov rozobrali na Fotolovcoch v článku Za fotkou do medvedej krajiny - ak vás téma zaujíma hlbšie, pozrite sa aj tam.

Sprej na opasku

K zodpovednosti patrí aj posledná poistka. V medvedích lokalitách nosím obranný sprej SABRE Frontiersman - a nosím ho na opasku, nie v batohu. Z batohu ho pri prekvapení zblízka určite nestihnem vytiahnuť včas.

Nie je sprej ako sprej. Na GearCheckers prebehol test dvanástich sprejov proti medveďom a rozdiely v dosahu aj sile boli obrovské. SABRE v ňom skončil prvý - a jeden zo sprejov v teste reálne zastavil útočiacu medvedicu. Dúfam, že svoj nebudem nikdy potrebovať. Ale je na opasku vždy.

Rešpekt namiesto strachu

Medveď do našej prírody patrí. To, že žije v lokalitách, kde fotím, neberiem ako hrozbu, ale ako súčasť dohody: som na návšteve u neho doma, tak sa podľa toho správam. Uvedomujem si okolie, čítam terén, mám pripravený sprej - a za odmenu občas zažijem moment, ako bol ten podvečer pri rieke. Sto metrov od pokojne kráčajúcej šelmy...

A raz, keď na to príde čas, sa za medveďom vyberiem aj cielene. S foťákom, pripravený. O tom ale niekedy nabudúce.